Blogy 2013

Ako som zachránil život

Jedného dňa som robil osvetu pre mládež. Bolo pekné počasie, stretli sme sa vonku a rozprávali sme sa.  Zrazu s krikom pribehol kamarát a prosil o pomoc. V očiach som mu videl obrovský strach a paniku. Prvé, čo mi napadlo, že ide o život musí to byť vážne.

Utekali sme spolu do domu. Na posteli som videl pána, ktorý sa nehýbal a akoby ani nedýchal. Ležal úplne bez pohybu. Ostatní členovia rodiny začala nariekať, že už je iste mŕtvy. V panike len prešľapovali, kričali, nevedeli čo robiť. Aj mne bolo do plaču. Tiež som v tej chvíli nevedel čo skôr. V hlave mi len pulzovala otázka: „Čo teraz?“ V tom chaose sa nedalo rozmýšľať. Poslal som všetkých von, potreboval som rýchlo niečo vymyslieť. Kým niekto volal záchranku, skúšal som nahmatať tep a zistiť, či dýcha. Nedýchal. Začal som mu dávať umelé dýchanie. 30 krát som stláčal hrudník a dva krát vdýchol do úst. Stále dokola.

Neviem, koľko času prešlo, ale začal som strácať sily. Nevzdával som to. Chcel som, aby žil. Mal som pred očami jeho rodinu a veľa detí, ktoré boli všetky krásne. Mal som ich veľmi rád. Nechcel som si ani predstaviť, že by ostali bez otca.  Jeho syn mi s plačom a zúfalstvom v hlase hovoril, že nechce prísť o otca, veľmi ho ľúbi. Povedal som si, že to nevzdám, ani keby neviem čo bolo. Síl mi však dochádzalo a keď som už ozaj z posledných síl stláčal hrudník, pán sa prebral. Z očí sa mi vykotúľali slzy, tak som bol šťastný, že sa to podarilo a pán žije. Predýchaval som celú situáciu a snažil sa nerozplakať sa ako malé dieťa. Jeho rodina začala výskať od radosti, tlieskali a ďakovali mi, že som im zachránil manžela a otca.

Neviem, čo sa mu stalo, ale keď došla záchranka, bol už úplne v poriadku. Bol som veľmi šťastný. Pán sa mi poďakoval a vystískal ma. V dedine sa správa rýchlo rozšírila a boli mi všetci vďačný. Bol to úžasný pocit.  Neskôr sa o mne šírili reči, že zachraňujem životy ľudí. Celkom ma potešili takéto klebety. Bol to môj najväčší úspech v živote a som vďačný za túto prácu, v ktorej môžem niečo urobiť pre ľudí a deti, ktoré to potrebujú. 

Chlapec, ktorý ma nevidel rád

Až vďaka tejto práci som si uvedomila, aké mám šťastie, ktorým je moja rodina a zdravie. Žiaľ, nie každý má to šťastie vyrastať v rodine, v ktorej má všetko, čo je pre väčšinu ľudstva považované za samozrejmosť. Každý deň sa stretávam s rómskymi rodinami a každá z nich má svoj príbeh – prevažne smutný.

Neviem, kde presne sa stala chyba, že nie každý má rovnaké možnosti a že v dnešnej dobe je možné žiť na hranici chudoby. Z môjho pohľadu to veľa Rómov vzdá, a byť na ich mieste, neviem v ktorej skupine by som sa ocitla.

Moja práca spočíva v hľadaní možných zdravotných problémov. Vďaka tomu, že mám aj ja deti, sa mi táto práca robí ľahšie. Pred nedávnom som  pri bežnej návšteve rodiny a vymieňaní skúseností ohľadom detí riešila problém s trojročným chlapčekom, ktorý mal problém urologického charakteru. Týkalo sa to prirastenej predkožky. Je to dosť chúlostivý proces. Objednala som pre chlapčeka urologické vyšetrenie. Po ambulantnom zákroku nasledovali moje pravidelné návštevy, ktoré trvali sedem dní. Chlapčeka sme posadili do harmančekového kúpeľa, spolu s mamičkou stiahli predkožku a namastili masťou, ktorú predpísal lekár.

Bol to prvý „klient“, ktorý ma nevidel rád. Nezaberala ani sladká odmena. Ani sa mu nečudujem. Kto má s takýmto problémom skúsenosti, vie o čom rozprávam. Po určitom čase sa jeho stav zlepšil a ranka sa zahojila. Teraz, keď k nim prídem, už nevidím strach v očiach chlapčeka. Má to za sebou a víta ma s úsmevom.